Dym

Autor: Lenka Daňová | 26.4.2013 o 15:17 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  41x

Zase je tu... Nemá nič lepšia na práci, len sa tu flákať a sledovať ma? Stojí v tieni, ktorý vrhajú vysoké domy ešte z devätnásteho storočia, ktoré lemujú ulicu. Jeho oči kopírujú so mnou každý môj krok. Sem-tam do prítmia šibne zvedavý slnečný lúč a osvetlí jeho oči. Chlad, osamelosť a sila... ani štipka radosti, alebo aspoň trochu slušnosti! Okolo tváre sa mu lenivo prevaľujú obláčiky dymu a potom stúpajú do belasých výšok. Aj keď sa držím čo najďalej od neho, na druhej strane ulice veľmi dobre vidím ako sa mu v uchu aj v obočí leskne kov. Nikdy by som nepovedala, že mať diery v tvári a potom si do nej ešte aj pchať dáky kov, môže byť na niekoho tvári také prirodzené.
Ticho uháňam na ulici a snažím sa jeho smerom nepozerať. Čo tým sleduje? Už je to minimálne tretíkrát. Ako v rozprávke, niečo na štýl červenej čiapočky. Idete si na kvietky a potom si uvedomíte, že pri rohu na vás číha hladný vlk...
Viem, že môj pokus o prirodzenú chôdzu je asi viete kde, ale nemôžem si pomôcť. Je to len obyčajný pud sebazáchovy. Keby aspoň niečo robil! Aspoň sa pokúsil tváriť, že nerobí to čo robí. Už viem, prečo nikdy na nikoho otvorene nezízam. Človek nevie čo si má myslieť.
Zahodí cigaretu na zem a zašliapne ju a pritom odo mňa neodtrhne pohľad. Vyhrnie si rukáv košele a pohne sa........................ nádych! výdych! Nebež!!!
On sa pohol! Asi takto sa cítili všetci, tí prieskumníci, ktorí sa plazili cez púšť a modlili sa aby si ich kráľ lev nevšimol. Ako panter vyšiel z tieňa, pomaly a rozvážne, ako keby nechcel korisť vyplašiť. Viete rada by som povedala, že som úplne v pohode, a že mi to môže byť jedno, ale chalan ako on bije ľudí v úzkej uličke a určite má aj zápis v registri! A ja som k tomu ešte jeho kamarátovi povedala čo si myslím, takže asi teraz dostanem do tela....
Chvíľu postojí na svetle a lúče jarného slnka sa mu hrajú na tvári. Uprie pohľad na mňa cez ulicu, som skoro oproti nemu. Potom si prejde rukou vo vlasoch a pohne sa dopredu, a potom zabočí do jednej z uličiek čo pretínajú túto... Od prekvapenia zastanem. Lev odišiel? To mi vôbec nesedí. Ale pohnem sa ďalej, radšej zmiznem kým sa náhodou vráti.

............
Vyjdem z papiernictva a celá šťastná sa pohnem smerom k lúkam, cez ktoré každý deň prechádzam. Teda skoro každý deň, niektoré dni zostávam u kamarátke a potom ideme spolu na tanečnú.
Zastrčím si vlasy za ucho, napravím si ucho na taške a pohnem sa v ústrety slnka a zeleným pláňam.
Drobné kamienky mi štrkocú pod nohami, vtáky spievajú a kvety tancujú vo vánku. Stromy sa už pýšia zeleným páperím a vietor konečne vonia teplom. Vedľa kusu mojej poľnej cesty vedie drevená ohrada, kde muži z blízkej farmy vypúšťajú zvieratá. Väčšinou kone a kravy... ale niekedy aj ovce s veľkými zvoncami. Tak ako dnes.  Už z diaľky vidím, že sa malá skupinka oviec zoskupila okolo jedného ich ´´opatrovateľa´´... Toho som tu ešte  nevidela. Vysoká pevná postava, tmavé vlasy a vystretý postoj. Na zápästí sa mu hompáľa nespočetne veľa náramkov a jeho prsty sú zdobené samými prsteňmi... to je celkom zvláštne na človeka, ktorí sa celý deň stará o zvieratá.
A potom zočím striebro v jeho uchu a v obočí a mojím telom prebehne vlna nepokoja. Ucho tašky zovriem pevnejšie a aj môj vnútorný pokoj a radosť sú niekde dávno za mnou. Otočí sa. Pomaly a až neprirodzene opatrne. Ako keby som tu ja bola lovec na pochôdzke.
Pustí na zem trávu, ktorou kŕmil ovce a otrie si ruky do nohavíc. Na to, že sa fláka celý deň po meste celkom čisté... Odtiahne sa od ohrady a sleduje môj smer chôdze. A tak idem, dávam si na čas, pretože ak by som sa pre zmenu ponáhľala, mohla by som zakopnúť a to by danej situácii nepomohlo.
Prejdem okolo neho. Až keď som mu chrbtom a potichu sa nadýchnem si uvedomím, že zadržiavam dych. A keď sa už moje srdce znovu rozbehne a upokojuje sa moje telo, začujem tiché chrapčanie za mnou. Vystrašene sa otočím. Pretože emócie sú rýchlejšie a nepresnejšie ako logika. Až potom keď som mu stála zoči-voči som si uvedomila, že to on za mnou kráčal a že to bolo celkom aj pravdepodobné... Už som sa nadýchla, že niečo poviem, ale on len pokrútil hlavou a povedal: ,, Si si istá čo chceš povedať? Ja by som radšej pomlčal.´´
Aj by som mu niečo odvrkla, pretože musím mať vždy posledné slovo, ale jeho pohľad ma varoval: ešte slovo a zjem ťa! A tak sme išli domov, k nám domov. Potichu. Aj som niekedy zabudla, že vedľa mňa kráča. Počúvala som orchester prírody, vetra a vtákov.... Len keď som niekedy prudšie stočila hlavu som ho uvidela s profilu. Také zvláštne. Ako keby bol vystrihnutý z dákej tmavej nory a vsadený do slnečnej lúky. Kde všetko žilo v súlade, láske a radosti. Ako keby ste Anakondu dali do detskej izby. Asi tak.
Ticho vedľa mňa kráčal a obzeral sa okolo seba. A keď sme zabočili na moju ulici, keďže mi bolo trápne mu povedať, aby už išiel a zastavila som pred našou bránkou, že si otvorím, pokračoval ďalej. Len tak, bez pozdravu, alebo vysvetlenia prečo sem so mnou šiel...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?