Všade voda!

Autor: Lenka Daňová | 10.6.2013 o 20:41 | (upravené 10.6.2013 o 20:47) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  53x

Milujem takéto počasie! Hlavne vtedy, keď nemá človek kam stúpiť. Všade voda! Padá z oblohy, kvapká zo striech, tečie po chodníku... Takže nestačí, že ju mám všade, ale ešte stúpim do diery v ceste a nohy sa mi zaboria do vody až po kolená. Úžasné, proste naj!


Od rána je všetko viete kde... Počnúc otcovým výbuchom zlosti, až po kopačky od priateľky. Nechápem to, prečo práve vo štvrtok? A keď prší?! Štvrtky neznášam už odmala. Kedysi som mal vo štvrtok hodiny klavíru. Matka si myslela, že tým činom zo mňa vychovajú slušného človeka. Skončilo to tým, že som udrel učiteľa...
Takže prší, som celý mokrý, som opustený, nevidím si pred nos – taká je tma a prebehla mi cez cestu čierna mačka... Úžasné, proste naj!
Ako si cestou vyratúvam, čo je všetko na nič a ako mám nanič život, odrazu sa hneď predo mnou otvoria dvere a vyjde z nich zvláštny človek. Na sebe má farebné oblečenie, vlasy má nagélované do divného účesu a dokonca z troch metrov cítiť jeho prenikavú voňavku. Transvestita, napadne ma.
Veľkým oblúkom ho obídem. Títo chlapi sú fakt šialenci, hanbil by som sa matke pozrieť do očí.
,, Ahoj, tak kde ste? ... hej? Dobre tak vás počkám v chodbe.... Hej hej, ako vždy...Maj sa. ´´ zasmeje sa muž. Zdá sa mi povedomí. Otočím sa a ešte raz si ho prezriem. Myslím, že je to jeden chalan o ročník vyššie v našej škole. Tak toto som si o ňom fakt nemyslel! Keď zbadá, že naňho neskrývane zízam usmeje sa.
,, Nepoznáme sa?´´ príde ku mne bližšie. Bože, nepribližuj sa!
,, Možno.´´ poviem vyhýbavo.
,, Ale hej, videl som ťa v škole. Nechceš ísť hore?´´ otvorí dvere do bytovky za ním. Chodník zaleje mäkké svetlo zmiešané s vôňou škorice.
,, Je deň otvorených dverí.´´ vysvetlí keď sa od neho znechutene odvrátim. Myslel som si o tej ponuke všetko.
,, A čo tam je?´´ síce to našim s tým klavírom nevyšlo, nemusím sa správať ako úplný ignorant.
,, Choď hore a uvidíš. Ja tu ešte na niekoho počkám a potom prídem za tebou.´´ pozrie na mobil a povie to ako keby sme boli starí známi. Myknem plecom a vojdem dnu. Otec ráno povedal, že sa už nemusím vracať domov, aspoň sa na noc zohrejem.
Otvorím dvere na schodisko, kam ukazuje šípka s oznamom. Keď vojdem, zbadám všade rozvešané girlandy a farebné stužky. Celý priestor je silno presýtený vôňou domácich koláčov a horiaceho dreva. Niekde hore hrá veselá hudba a počujem ako sa ľudia smejú. Prvé poschodie je prázdne, ale už na druhom stretnem pár ľudí sediacich na schodoch. Všetci sú uvoľnení a šťastní. To je pre mňa ako facka na moju náladu pod psa. Milujem keď sa mám tak zle a všetci tak skvele!
,, Hej Nina! Podrž mi dvere ! Paľo, pomôž mi prosím ťa s tým plechom!´´ počujem ako dáka žena kričí za dverami bytu. Niekto sa postaví zo schodov a otvorí dvere, s veľkým plechom vyjde najskôr malé dievča a potom postaršia žena. Vyzerá ako keby ju práve vystrihli z filmu Babička.
,, Och ďakujem, Paľko, nevezmeš to prosím hore? Ja ešte musím niečo dorobiť.´´ ponúka mu plech.
,, Ester to nejde, čakám tu na malú, ešte tu nebola... ´´ ľútostivo sa na ňu pozrie muž. Žena zošpúli pery a potom sa okolo seba obzrie.
,, A čo tak ty? Mohol by si to vziať hore? ´´ to nie je otázka skôr rozkaz.
,, Ale... ja sa tu nevyznám...´´ úboho zaprotestujem. Každý predsa vie, že s takým typom ženy sa neprehádate. Tie vždy nájdu odpoveď.
,, Nevadí Nina ti ukáže. A Nina? Povedz Alexovi, že tam hneď budem. ´´ vidíte? Nemáte šancu.
Nina pokývala hlavou a začala stúpať hore schodmi. Ten plech bol hrozne ťažký a čím sme išli vyššie, bolo na schodoch viac ľudí. Sedeli na dekách, jedli, pili, niektoré dvere na bytoch boli otvorené a neustále tam niekto vchádzal a vychádzal. Tak ako na prízemí, aj tu všade boli rozvešané ozdoby ako keby boli Vianoce. Nechápal som čo sa deje. Deň otvorených dverí? Skôr zraz sekty. Prisahám vyzeralo to tak: všetci sa poznali po mene, neustále sa na seba usmievali, chodili si do bytov a všetci sa správali ako keby mali dosť času. A to bolo osem hodín vo štvrtok. Väčšina ľudí o takom čase čučí do bední a pozerá Ružovú záhradu.
,, Ako sa voláš?´´ zafučí dievča na štvrtom poschodí.
,, Načo to chceš vedieť?´´ odvrknem.
,, Vidím ťa tu prvýkrát.´´ mykne plecom.
,, Aj ja teba.´´ uškrniem sa. Obzrie sa cez plece a usmeje sa na mňa.
,, Tak ako sa voláš?´´
,, Viktor.´´ možno som si mal vymyslieť meno.
,, A čo sa tu vlastne deje?´´
,, Oslavujeme.´´ nezaujato odpovie.
,, Ale dole sa písalo, že je deň otvorených dverí...´´ dúfam, že som si nepomýlil vchod a nevošiel na súkromnú oslavu.
,, Veď hej, ale vlastne je to oslava..., na ktorú môžu... prísť všetci.´´ aj ja už lapám po dychu.
,, Ježiš, a kam to vlastne ideme?´´ na chvíľu sa opriem o zábradlie.
,, Ešte jedno poschodie.´´
,, A čo teda oslavujete?´´
,, Štvrtok.´´ prekvapene na mňa pozrie.
,, Štvrtok?! Prečo?´´ Čo je to za kravinu?
,, Tak. Vy doma neoslavujete?´´ nechápavo na mňa pozrie.
,, Oslavujeme, ale nie len tak. A rozhodne nie cez týždeň.´´ trochu znervózniem. Naozaj čudní ľudia.
,, Aha...´´ otočí sa a zase kráča hore. Tu už hudba znie naozaj silno a aj sa oteplilo. Je tu ešte viac ľudí, pomaly nemáme kadiaľ prejsť.
,, Ahoj Nina! Ty si ale vyrástla!´´ priženia sa k nej dáka žena a začne ju stískať.
,, Nevieš, kde je Alex? Máme mu to zaniesť.´´ trochu sa od nej odtiahne.
,, Alex? Fu, teraz neviem, ale myslím, že som ho videla, niekde vzadu. ´´ ukáže za seba na byt. Keď okolo nej prechádzame prezrie si ma. Možno si snaží spomenúť na meno.
V byte horia všade sviečky, vo vázach je kopu kvetov a všade kam sa len dalo, bolo položené občerstvenie. Nina nás vedie do niekoho obývačky, kde pobehujú dáky muži s káblami a stojanmi. Trochu mi to pripomína koncoročný koncert v ľudovej škole umenia.
,, Alex!´´ zvolá Nina keď ho zbadá. Ja osobne neviem kto to je. Ale potom jeden z nich zdvihne hlavu a usmeje sa na ňu. Ani neviem koho som čakal, ale rozhodne nie dvadsať ročného chalana, ktorý vyzerá ... normálne.
,, Super! Tvoja mama je fakt čarodejnica.´´ berie si od nej plech.
,, Mám ti povedať, že o chvíľu príde. ´´ vytriasa si ruky.
,, Veď v poriadku, ešte nekončíme.´´ zasmeje sa a potom sa pozrie na mňa.
,, Prepáč kamoš, ale zabudol som meno.´´ podáva mi ruku. Položím plech na jeden stolík a potom mu potrasiem rukou.
,, Viktor.´´ snažím sa o úsmev. Aj keď mi nie je dvakrát do spevu, zdá sa mi zrazu potrebné byť k nim milý.
,, Viktor... tak to sme sa asi nepredstavovali. Alex.´´ uvoľnene sa usmeje a potom sa vráti k svojej práci. Zrazu neviem čo tu mám robiť. Nina už niekam stihla zmiznúť. Asi by som mal už ísť.
Keď som už skoro na treťom poschodí niekto do mňa narazí.
,, Och, prepáčte nevidel som vás.´´ otočí sa ku mne muž okolo štyridsiatky. Môj učiteľ klavíra...
,, Prepáčte...´´ zamrmlem v prekvapení. Bože neviem čo skôr. Teraz rýchlo zdrhnúť alebo pokojne odísť?
,, Viktor? Čo tu robíš? Dlho sme sa nevideli.´´ usmeje sa na mňa muž, ktorý chodil dva mesiace s modrinou na oku.
,, Ja... išiel som... ani neviem... Deň otvorených dverí bol na dverách, tak som sa išiel pozrieť.´´ nečakal som, že by ma mohol mať ešte po tom všetkom rád.
,, Tak prečo ideš preč?´´ prekvapene sa na mňa pozrie.
,, No, asi to bol omyl. Niekto tu má súkromnú oslavu.´´ cítim sa ako idiot.
,, Nie. Oslavuje sa štvrtok, ale má sem prístup aj verejnosť. Ty si tu asi ešte nebol však?´´
,, Nie.´´ prikývnem.
,, Keď ešte vydržíš chvíľu, tak tu bude živá hudba, mali by aj zatancovať dáke dievčatá. A niekto mi vravel, že prídu aj mladí maliari...´´
,, Ale prepáčte ja nerozumiem prečo.´´
,, Čo prečo?´´
,, Prečo sa tu oslavuje štvrtok.´´
,, Neviem či to vieš, ale asi o taký blok ďalej, je vysoká škola múzických umení. Dosť veľa profesorov a žiakov tu býva, tak tu párkrát do roka urobia večierok.´´ s úsmevom sa okolo seba obzrie.
,, Aha...´´ už chápem.
,, Tak ideš? Mám tu pár bývalých žiakov, mohol by som ťa zoznámiť.´´
,, To asi nebude najlepší nápad. Ja už nehrám...´´ pozriem do zeme.
,, Ale prosím ťa, a to sa s nimi nemôžeš ani zoznámiť? ´´
,, Môžem, ale asi ťažko by sme si niečo povedali.´´ čo nechápe, že ja už s klavírom nechcem mať nič spoločné?
,, Ach, už rozumiem. Neboj sa, väčšina z nich sa teraz venuje športu...´´ trochu sa smutne pousmeje. Zasmejem sa, smutný kolobeh života. Tak som sa predsa len nechal zatiahnuť hore. Nakoniec to nebola sekta... Celý večer hrala živá hudba, ktorú zložili študenti z tej výšky, v jednom z bytov zase tancovali baby niečo ako zmodernizovaný balet. Boli tu mladí maliari, ktorí vám na počkanie spravili portrét; jedna baba ma prehovorila, aby som to skúsil aj ja. Potom sa na to prišiel pozrieť jeden profesor a povedal mi, že ak si k tomu vymyslím dôveryhodný názov, tak to môžem skúsiť predať ako abstraktnú maľbu. Netuším síce čo to znamená, ale skúsiť to môžem. Musím sa priznať, že to bol celkom dobrý večer. Premýšľal som či by som tu bol, keby som nenechal ten klavír. Mohol som tu teraz hrať s ostatnými a pretekať sa kto spraví lepšiu improvizáciu. Bohvie, možno keď ma učiteľ prehovoril na to, nech zostanem, možno ma prehovorí aj na tie hodiny.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?