Teplý tatko - 3.časť

Autor: Lenka Daňová | 26.6.2013 o 17:17 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  57x

Nasledujúce dni sa mi zliali do jedného. Ráno ma zobudil rachot, ktorý vytváralo mamine balenie, potom rýchle nahádzanie jedla do žalúdka a cesta autobusom do školy. Známky boli uzavreté, stresy skončili a my sme sa bezcieľne ponevierali po triede. Karty máme zakázané – hazardná hra. Radšej sa tím nebudem podrobnejšie zaoberať... Dokonca ani Čierneho Petra nemôžeme hrať!
Po piatych hodinách nudy zase cesta autobusom a potom balenie. Všetkého. Cez oblečenie až po príbor. Ako dni ubiehali chodila som do čoraz prázdnejšieho bytu. Išlo to priam závratnou rýchlosťou. V priebehu troch dní bol celý byt vyprataný a zrazu sme sedeli po strom zaplnenom aute a uháňali sme k hraniciam. Cesta mi bola známa. Niekedy sme tadiaľto cestovali do Viedne. Prešli sme cez malú dedinku Wolfsthal a úzkou cestičkou sme dorazili do Hainburgu. Spomeniem si, že sem nás jedna žena posielala na nákup, že vraj je to tu lacné... Na ceste bolo odrazu veľa áut, ale rodičia vyzerali, že je všetko v najlepšom poriadku. Ich radosť vo mne prebúdzala vinu. Aj ja by som sa mala tešiť, radovať sa zo zmeny. Ale miesto toho som v sebe pociťovala len hnev, ktorý nemal opodstatnenie.
Keď sme sa dostali medzi čínsku reštauráciu a obchod s potravinami, otec postupoval stále rovno, ale hneď ako sme sa dostali k zámockému parčíku otec zabočil hneď doprava. Uzučkou uličkou sme sa zviezli dole a prešli ešte niekoľko uličiek až sme cez sklá auta zacítili príjemný chlad. Vzduch zvlhol a domčeky tu boli ešte malebnejšie. Zastavili sme.
,, Kde sme?´´
,, Doma!´´ s úsmevom sa na mňa otočí mama.

 

Bola som prekvapená. Ani neviem čo som čakala. Ale rozhodne nie, že budeme bývať tu. V Rakúsku, v dome. V krásnom prostredí. Najskôr som zostala prekvapená, že budeme bývať v celku známom meste. Hneď nato som bola prekvapená z toho, že budeme, pardon bývame v dome. Tretie prekvapenie nastalo z toho, že to tu vyzerá úžasne. A naposledy som bola prekvapená z toho, že bývame v Rakúsku. Doteraz mi to nepripadalo ako skutočnosť. Len dáky vyfantazírovaný opar niekde v budúcnosti.
Doteraz som vždy bývala v byte. Hneď ako som prekročila prah nášho nového domu som pocítila zvláštny pocit v bruchu a v chrbtici. Voľnosť! Priestor. Súkromie. I keď náš domček nie je o veľa väčší ako náš doterajší byt, zdalo sa mi akoby sme sa presťahovali do hradu. Všade boli veľké okná, ktoré presvetlili a prevzdušnili celý dom. Ani jedna jediná izba nebola v tieni. Hádam len malá kotolňa vzadu, v ktorej bolo len jedno okno.
Na prvý pohľad náš domček vyzerá ako obyčajný vidiecky dom. Malá predzáhradka bez plota, vysadená orgovánom a ružami. Od susedom sa k jednému oknu nakláňa mladý javor. Dva schodíky k tmavým dreveným dverám. Teraz ich otvoríme a privíta nás žltá chodba, ktorá je bez dverí a ukazuje nám výhľad hneď do kuchyne prepojenej s obývačkou. Všetko je tu také drobné a útulné. Je pravda, že nábytok tu ešte nie je, ale kuchyňa je kompletne vybavená, kúpeľne takisto. Po bývalých majiteľoch tu nezostalo veľa vecí, možno len kde tu. Prázdny rámik na stene, pár pohárov v skrinke nad linkou.
Keď ma rodičia prevádzali domom, aj mne sa na tvári začal objavovať úsmev, bol síce malý, ale ja som sa ešte nestihla spamätať z ohúrenie. Vo vnútri môjho tela som sa doširoka vycierala.
Cez kuchyňu a obývačku sme len preleteli, od chodby po pravej ruke boli dvoje dverí – spálňa rodičov a pracovňa. Ako po pravej ruke, tak aj po ľavej boli dvere, ale tri – moja izba, hosťovská a kúpeľňa. Moju izbu si nechali nakoniec. Boli to tretie dvere zľava. Keď som ich otvorila zostala som len stáť a pozerala som sa. Hneď oproti dverám ma privítala obrovské okno, z ktorého som mala výhľad na kúsok nášho pozemku a potom záhradu susedov. Do izby cez sklo presakovala zeleň a mäkké svetlo. Izba bola v skutočnosti malá, ale to okno... Steny boli tmavožlté a podlaha ako všade bledá. Už som videla, kam dám posteľ – hneď k oknu a stôl pred neho. Na protiľahlej stene od okna si postavím skriňu a malú knižnicu. Nábytok čo som mala v bývalej izbe sa sem stále hodí. Možno natrieme niektoré veci novou farbou a bude to perfektné.

 

Samozrejme nástup do školy bol ako inak úplne bežný a nezáživný. Aj by som zostala doma na tie dva dni, ale mamina povedala, že sú to posledné dni, počas ktorých uvidím svojich spolužiakov. No veď!
A tak ma tam hodila. Bola som v škole po prvýkrát načas... V triede bolo len pár ľudí. Usmiali sme sa na seba, keď sme sa míňali. Pochopím ak by sa ma spýtali: ,,Tak kam ste sa presťahovali?´´ , ale rozhodne som nečakala : ,, Jéj, čau, konečne si späť chýbala si nám. Už si zdravá?´´
Prosím? Dobre som počula? V skutočnosti ma to ani neprekvapilo. Sme umelo držaní, úplne rozdielni ľudia v jednej miestnosti na deväť rokov. Raz príde ten deň, keď zahodíte všetky svoje názory na dotyčné osoby a začnete byť pokrytcami. Milý úsmev, sadnúť si do lavice, úplne odignorovať fakt, že vaša celkom ´´dobrá kamarátka´´ o vás nič nevie a popritom sa spýta celkom bez štipku humoru a originality : ,, Akú máme prvú hodinu?´´ A pritom sa už niekoľko dní neučíme...
Ak ste držaný na deväť rokov v budove, kde vás len masochisticky a kruto potupujú, utláčajú a lámu vašu osobnosť, spolčujete sa aj s takými, s ktorými by ste sa za normálnych a zdravých okolností nebavili. A všetci to dobre vieme. Je smutné zistiť, že sme dobrovoľní pokrytci. 
Začne hodina a všetci sa rozlezú po triede. Dnes má chýbať učiteľka, a tak si rýchlo povyťahujeme karty. Skupinky okolo stolov sú hlučné a hlavne sprosté. Nadávky sú tu snáď častejšie než spojka a. Rozhovory sa točia najčastejšie len o hre a potom o dvojzmysloch... Niekedy sa mi zdá, že nehovoríme ničom inom. Nadržané králiky.
Ale odrazu sa rozhovor zvrtne úplne iným smerom a hlavne celkom na úrovni.
,, Tak kde by ste chceli žiť? ´´ medzi ťahaním kariet sa spýta kamarátka.
,, Rozhodne nie na Slovensku!´´ zasmejeme sa. Fu, som za vodou.
,, Ja by som chcel žiť v Anglicku.´´ vráti ma do hry Andrej.
,, Prečo?´´
,,Politici menej kradnú...´´ všetci sa smutne uškrnieme.
,, Ale vážne, otec vraví, že v Anglicku majú stabilnú politiku.´´
,, Na rozdiel od Grécka.´´ Katka zastaví zelenú sedmu.
,, Čo je s Gréckom?´´ nechápe Simona.
,, Myslím, že ho vyhodili z Európskej únie.´´
,, Blbosť.´´
,, Počkaj, myslíš si alebo vieš?´´ s ťažkosťami sa natiahne za kartami Maťo.
,, No, zdá sa mi, že niečo také bolo v správach.´´
,, Ja správy nepozerám, takže neviem...´´ odfrkne Andrej.
,, Pýtal sa ťa niekto? Ale to je jedno. Môžu si za to sami!´´
,, Prečo?´´ preberiem sa z otupenosti.
,, Veď sa pozri aké majú veľké dôchodky! Tisíc eur!´´ rozhodí rukami Katarína.
,, Minulé leto sme tam boli na dovolenke a nevyzeralo to tak...´´ stiahne obočie Miša.
,, No a? Všetci to predsa vieme.´´ odvrkne Katka.
,, Čo bola si pritom keď im ich dávali?´´ zatiahne Simona.
,, Jasné, že nie, ´´ zazrie na ňu ,, ale veď by im stačilo šesťsto eur!´´
,, Len? Šibe ti? S tým nevyžiješ.´´ vypleštím na ňu oči. Len pred pár týždňami sa otec rozčuľoval, že z dnešných platov sa nedá vyžiť. Tak čo ešte z dôchodku.
,, Hej, veď sa pozri na učiteľky, majú štyristo eur a ledva žijú.´´ prikývne Miša.
,, Ja som povedala šesťsto, nie štyristo.´´
,, Bože, ale veď premýšľaj. Koľko stojí nájom? Tristo eur? Potom plyn a elektrina, zarátaj si jedlo na mesiac... To je asi takých päťsto eur ... A z čoho by žili? Zo stovky?!´´ neveriaco sa na ňu pozrie Maťo.
,, No a? Ostatný vedia tak žiť.´´ mykne plecom Katarína.
,, A hlavne, ja myslím tých čo žijú v starobincoch. Im to stačí.´´
,, Čo?´´ neovládnem sa. To je úplne scestná myšlienka.
,, V starobinci. Bože Kata, veď tam to bude stáť ešte viac!´´ skončí Andrej.
,, Ale prosím ťa, čo už oni také môžu chcieť?´´ prevráti očami.
,, Napríklad žiť.´´ zašepká Gabriela.
,, Nechápem vás. Veď všetci vieme takto žiť. ´´ stiahne obočie Katarína.
,, Ale väčšina ľudí nežije, len prežíva! Veď sa pozri na učiteľky, rodičov...´´ nahnevane prehovorí Simona.
,, Ale veď v tomto svete o to ide. Len prežívať... ja by som vedela vyžiť na mesiac so sto eurami.´´ založí si ruky na hrudi Katka. Cítim ako vo mne narastá hnev. Hnev a bezmocnosť. Zdá sa mi, že len závidí. A stavím sa, že takto podobne premýšľa väčšina ľudí. Aha, aký majú vysoký dôchodok, špiny! A čo máme my? My vieme vyžiť aj s menším. Tak prečo majú tak veľa?! A čo je najhoršie, ľudia sa s tým zmieria a nebojujú ďalej. Chvíľu si zanadávajú a potom to zahodia za hlavu a idú ďalej makať za smiešne platy.
Chvíľu na ňu všetci pozeráme bez slova. Síce nás je oproti nej veľa, ale viem, že táto skupinka sa skladá len s tých najchytrejších z nás. Maťo na ňu zazerá, Simona si pretrie tvár a Miša stíska pery. Ticho pred búrkou.
,, Len sa na chvíľu zamysli, dobre? Veď len kabát stojí viac ako sto eur, tak ako prosím ťa môžeš vyžiť na mesiac zo sto? Keď už zaplatíš nájom a ostatné veci?!´´ rozhodí rukami Andrej.
,, Bože, ale veď naši dôchodcovia tak vedia žiť, tak čo riešiš?!´´
,, Krista! To ako mieniš, keď vyjdeš zo školy nastúpiť do práce a len otročiť v práci, kým sa dostaneš na dôchodok a potom budeš prežívať len so sto eurami? A to ti ako nevadí? Nechceš viac?´´ neveriaco na ňu zíza Miša. A nie je sama.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?