Nirvana v bežný deň

Autor: Lenka Daňová | 15.5.2013 o 21:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  55x

Zľahka sa odrazím od chodníka a váhu tela nasmerujem dopredu. Celý pohyb je taký plynulý a hladký, že ani necítim keď nohami znova dopadnem na zem. Nosom vdýchnem čerstvý vzduch presýtený vôňou orgovánu, stebiel trávy a suchou zemou. Tak ako sa vlnia steblá tráv na lúke, tak vdychujem a vydychujem. Celé moje telo splynie s okolím. Nohy sa premenia na mäkučké steblá a trup sa rozplynie vo voňavom opare.

Zľahka sa odrazím od chodníka a váhu tela nasmerujem dopredu. Celý pohyb je taký plynulý a hladký, že ani necítim keď nohami znova dopadnem na zem.
Nosom vdýchnem čerstvý vzduch presýtený vôňou orgovánu, stebiel trávy a suchou zemou. Tak ako sa vlnia steblá tráv na lúke, tak vdychujem a vydychujem. Celé moje telo splynie s okolím. Nohy sa premenia na mäkučké steblá a trup sa rozplynie vo voňavom opare.
Chodidlá mi v pravidelnom rytme dopadajú na hrboľatý, trávou zarastený chodník uprostred lúky. Kopírujú z časti vychodenú cestičku teplú od lúčov slnka. Posledné lúče dňa pohládzajú radostné lesy, lúky posiate zlatistým záružlím, gaštanovú alej, ktorá chráni ľudí pred belasým nekonečnom.
Prebehnem okolo zhluku stromov a potopím sa do zlatistého mora. Jemné zlatisté kvety sa mi obtierajú o stehná ako vlny a zanechávajú po sebe zlatý prášok. Od ich lupeňov sa odrážajú lúče a zospodu osvetľujú biele padáčiky púpav. Tie sa ako baletky roztancujú keď cez ne prebehnem. Odrazu sú všade...
Zrazu ma zaleje tieň, vďaka ktorému zacítim klokotavú ozvenu potoka. Spev drobných vlniek sa plazí a prepletá cez steblá tráv a stúpa do výšin, kde jej melódiu prevezmú vtáci.
Nikdy ich nevidím, takže to vyzerá ako keby spievali stromy.
Opatrne prebehnem cez polorozpadnutý kamenný most, ktorý sa týči nad potokom. I keď bežím opatrne, nikdy si nenechám ujsť ten pohľad; vlní sa ako hodvábna stuha medzi stromami.
Posledný úsek je do kopca. Trochu namáhavý, ale keď som na vrchole rozprestrie sa predo mnou jazero. Tu zastavím a zhlboka naberám do pľúc vlhký zemitý vzduch. Stromy, ktoré sa nakláňajú nad jazerom a svojimi listami láskajú hladinu, sú teraz v kvete. Ich lupene padajú na jagavú hladinu a metú hladné ryby.
Zakloním hlavu. Na listoch stromov sa odrážajú odlesky vody. Mám pocit ako keby som sa ocitla na mieste kde nikdy nevkročila bolesť, smútok, bolesť a nešťastie. A je tu pokoj. Taký pokoj!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Extrémizmus neprišiel s Kotlebom. Ani s ním neodíde

Ak chceme systém naozaj ochrániť, nečakajme, že to za nás vybaví Najvyšší súd.

ŽENA

Sex s robotom: Môžu napodobeniny nahradiť vzťah so živým partnerom?

Vývoj sexuálnych pomôcok prekračuje hranice.


Už ste čítali?